Samota 2

Autor: Zuzana Kováčová Miškolciová | 17.2.2016 o 9:32 | Karma článku: 5,39 | Prečítané:  490x

Po piatich rokoch som tu opäť a pokúsim sa napraviť, čo som pokazila, aby som sa vedela úprimne usmievať.

Prešlo skoro päť rokov a ja som si spomenula na môj blog. Medzitým sa udialo veľmi veľa v mojom živote. Návrat dcéry, sťahovanie, zmena práce, pokus o nové vzťahy..... Ale podstatné je, že dnes, keď som si po dlhom čase prečítala svoj starý príspevok, som na tom rovnako. Až na to, že už nemám 40, ale 45. V podstate sa hanbím, že po piatich rokoch som tam, kde som bola predtým, že som sa nepoučila, nepochopila....

Ale veď hovorí sa, že lepšie neskoro ako nikdy. A tak si zhrozene uvedomujem, že stále robím tie isté chyby a to ma nikam inam nikdy neposunie iba k plaču nad rozliatym mliekom. Cítim, viem,že to mám všetko robiť inak, zrazu sa mi to maličké svetielko rozsvietilo v mojej hlave. Zrazu to jasne vidím, jasne všetko, čo bolo a ja som pochopila, že strach, ten červík, čo ma pomaly žerie, je len v mojej hlave. Že JA už nemusím, ale CHCEM. Že život si vytváram sama a čakať na to, že príde niekto, kto ma povedie za ruku, je len zbabelosť kráčať za svojimi snami, že žiť svoj život neznamená žiť život niekoho iného, ale svoj. Sama si vyberám, čo chcem a čo nie. Čo má zmysel a čo nemá. Že milovať treba hlavne seba a dovoliť samej sebe ísť za svojimi snami, nie za snami nikoho iného. A treba začať ihneď, nie zajtra, nie o týždeň, o pol roka, ale ihneď. Vždy som chcela chodiť na túry, cestovať, ale mojou výhovorkou vždy bolo: " Veď nemám s kým, musím počkať, keď budem mať s kým...". Nie je to pravda, lebo ak aj niekto prišiel do môjho života, buď nebol čas, alebo boli iné povinnosti, ktorým som sa ja vždy ako teliatko prispôsobila. Preto začínam sama sebe robiť radosť, plniť si sny a nebudem už čakať, kým príde vhodná doba. Napr. chcela som sa venovať dobrovoľníctvu, ísť pozrieť Súľovské skaly, navštíviť Lednice, Prahu,.... Začínam už dnes, idem do kina na film, ktorý chcem vidieť a opäť tu nie je nikto, kto by išiel, tak idem sama. Samozrejme, že všetko naraz nebude, len treba hľadať riešenia a nie výhovorky.

Neviem, ešte, či to dokážem, ale už vidím cestu. Možno vybočím, možno zablúdim, možno sa aj stratím....to teraz neviem. Ale hlavne je že už som vykročila a držím si palce. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?